Podľa zápisov v školskej kronike možno predpokladať, že od roku 1669 popri drevenej fare mohla stáť aj drevená budova triviálnej farskej školy. Od roku 1697 má pohorelská farnosť už svojho rechtora, (riaditeľa, učiteľa, kantora v jednej osobe). Je ním János Kacsányi. Predpokladá sa, že škola bola postavená v rokoch zakladania pohorelskej farnosti. Pred rokom 1742 vypukol požiar, zhorela drevená škola, drevená fara a súčasne i cirkevná matrika.
Školská kronika vedená od roku 1736 sa zachovala do roku 1935 (v tom roku bol v nej urobený posledný záznam). Presný rok postavenia novej drevenej školy sa nevie. Ale v súčasnosti so školským súpisom roku 1775 sa spomína už druhá škola, v ktorej katolícky učiteľ učí po slovensky čítať a písať 20 katolíckych žiakov. Týmto učiteľom bol Jozef Szmincsay, učil v Pohorelej v rokoch 1762 – 1776. V rokoch 1816 – 1820 sa spomína už tretia škola.
Stará škola pri fare bola vybudovaná roku 1859 z nákladov obce a štedrej pomoci Coburgovcov. Škola bola vybudovaná z kameňa a na tie časy bola dostatočne veľkou, aby prijala 189 školopovinnej mládeže, z toho 94 dievčat a 95 chlapcov. Opatrená bola všetkými nutnými potrebami (pecou, lavicami, veľkými oknami). Mala dve učebne a učilo sa dvojsmenne. Úradný názov školy bol: Rímsko – katolícka škola v Pohorelej. Vyučovacím jazykom bola slovenčina.
V roku 1862 navštevovalo školu 99 chlapcov a 102 dievčat vo veku od 6 – 12 rokov. Vyučujúcimi predmetmi boli: katechizmus diecézy, biblické dejiny, slovenčina, zemepis, počty, písanie a pravidlá mravného chovania. Farár týždenne vyučoval katechizmu, dejinám a okrem toho ako správca školy, často školu navštevoval. Učiteľ bol súčasne i organistom. Za tieto služby mal v úžitku cirkevné pozemky,sýpky a poplatky od každého školopovinného dieťaťa ako aj palivové drevo.Drevo prinášali do školy deti, okrem toho aj obec prispela nejakou čiastkou dreva. Tento spôsob dodávania dreva sa pravdepodobne neosvedčil.
V roku 1874 nastúpil na školu J. Bahéry, učiteľ a organista. Keď sa počet školopovinných detí z roka na rok zvyšoval, musel byť vymenovaný nový ,,podučiteľ“. Medzi inými pôsobil tu i spisovateľ a neskôr aj vyšší dôstojník československej armády Jozef Gregor Tajovský (1895 – 1896). Pri školskej budove bol roku 1852 postavený učiteľský byt Augustom Coburgom. Byt pozostával z dvoch izieb a kuchyne.
Koncom XIX. a začiatkom XX. storočia materinský jazyk bol čím ďalej tým viac vytláčaný a učiteľ z nátlaku peštianskej vlády a svojich nadriadených úradov musel sa snažiť čo najviac vyučovať maďarským jazykom ( Aponnyiho maďarizačný zákon).
Rožňavský biskup Ján Ivankovich súhlasil, aby štyri hronské katolícke školy boli poštátnené, s podmienkami, že farári príslušných obcí vždy budú predsedami školy a učitelia katolíkmi. V rokoch 1904/05 bola cirkevná škola poštátnená. Starú budovu cirkevnej školy pokladala maďarská vláda za udržiavateľku slovenského ducha v mládeži, ako aj za n edostačujúcu pre stále vzrastajúci počet detí. Nariadila obci, aby sa postarala o novú školskú budovu. Obec vyhovela želaniu vlády a roku 1907 dobudovala šesťtriednu školu s opatrovňou a s naturálnym bytom pre správcu školy, ako aj so štyrmi obytnými budovami pre učiteľstvo na veľmi mokrých pozemkoch zvaných ,,Sihla“. Novovybudovaná škola dostala názov: Štátna ľudová škola.
Aby práca na ľudovej š kole bola ľahšia, dve učiteľky materskej školy pripravovali materiál pre učiteľov. Ale práca, ktorou sa snažili zabiť všetko, čo bolo slovenské, sa im darila len čiastočne. Dieťa, ktoré prišlo zo školy domov sa s rodičmi rozprávalo len slovensky a v škole preto len slabo ,,lámalo“ maďarčinu.
Ján Borbáš, ako správca školy preukázal veľkú činnosť. Každoročne sa vykonávali skúšky a to s dobrým prospechom. Učiteľské a žiacke knižnice rozšíril mnohými zväzkami a úradné aktá udržiaval vždy v poriadku.
Roku 1918 prišiel prevrat a tým bola úmorná práca maďarských učiteľov zničená. Na ich miesta nastúpili, z dôvodu malého počtu uvedomelých slovenských učiteľov, českí učitelia. Väčšina z nich nemala učiteľské vzdelanie, nepoznala miestne pomery a od ľudí s podobnou kvalifikáciu nebolo možné mnoho očakávať. Večerami sa vraj škola ozývala hýrivým spevom a tancom. Tancovalo sa pri gajdách. Tým sa autorita a osobnosť učiteľa u ľudu stratila.
Náprava prišla, keď sa z ruského zajatia vrátil Rudolf Schwarz, ktorý bol namiesto penzionovaného Pereša ustanovený za správcu školy. Ešte za správy Pereša boli českí učitelia odvolaní a v obci zostali len dve slovenské učiteľky – Klára Kiszelyová a Vilma Štampflová.
V rokoch 1926/27 vypukla v obci epidémia (španielska chrípka), dôsledkom ktorej školu zatvorili 17. februára a nasledujúcich 10 dní sa nevyučovalo.
1. jan. 1928 bol zo služobných dôvodov správca Schwarz spolu so svojou manželkou preložený do Polomky.
Správou školy bol poverený Štefan Chudík. Za jeho správy bolo opäť menovaných niekoľko mladých, ale už kvalifikovaných českých učiteľov. V zbore bývali časté nezhody.
V školskom roku 1929/30 sa začal na miestnej ľudovej škole 8. školský ročník. Počet žiactva vzrástol o 67 detí, následkom toho bola škola o jednu pobočku rozšírená. 1. februára. 1932 bol opäť poverený správou štátnej ľudovej školy Rudolf Schwarz.
V školskom roku 1935/1936 účinkuje na Pohorelej celkom 14 učiteľov. Priemerný počet žiakov v jednotlivých triedach bol 41. Vecný náklad na pobočky hradí obec, na ostatné triedy štát.
Roku 1933 vyučovanie viazlo následkom veľkého počtu detí a nedostatku učebiní. Zásluhou správcu školy (Schwarza), ktorý bol už viac rokov členom okresného výboru a zastupiteľstva a miestneho obecného notára Ladislava Štrkulu, bol zaopatrený obnos 30 000 Kč z okresného rozpočtu. Za tento obnos sa podarilo bývalú starú cirkevnú školu zrenovovať natoľko, že začiatkom školského roku 1934/35 mohla byť škola opäť slávnostne vysvätená farárom Pavlom Kojnokom za prítomnosti okresného náčelníka Beňuša, školského inšpektora Ropoša, všetkých členov učiteľského zboru, mládeže a miestneho obyvateľstva.Začalo sa v jej dvoch triedach znova učiť až do roku 1945.
